Stiles Stilinski

Každý jeden pohyb má svoje následky. o tom nebolo pochýb. No nikto ani ona ani samotný Stefan si nemohol myslieť, že niekedy tento okamih nastane. Caroline sa nachádzala v Beacon Hills, ktoré sa zdalo ako útulné malé mestečko. Nevedela čo má očakávať no vedela, že sa bude musieť postarať o desiatky ľudí, ktorí si začali spomínať na rôzne strašné veci. Ona sama sa o to musela postarať. Sľúbila mu to a v okamihu, ak niečo Caroline sľúbi tak má v pláne to aj naplniť.
Caroline prešla pomalým no aj tak odhodlaným krokom k miestnej policajnej stanici, kde už na ňu niekto mal čakať. Volala tam už pred niekoľkými dňami, k telefónu mala v pláne zavolať si toho najvyššieho a tým pádom to bol šerif Stilinski. Nechcela mu nič hovoriť, nemala k tomu dôvod. Chcela na neho zapôsobiť vlastnou silou.
Caroline vošla do vnútra a pozrela sa okolo seba, tak mnoho ľudí ktorí boli oblečení v rovnakých farbách. A ona? mala na sebe červené šaty, rozpustené blondavé vlasy a úsmev na perách, ktorý bol samozrejme jej ozdobou.

Caroline v momente, kedy mala možnosť vidieť postaršieho pána, ktorý prešiel k nej mohla si dobre myslieť, že to je práve tá správna osoba.
" rada vás spoznávam pán Stilinski. Som rada, že som sa s vami mohla stretnúť. Myslím si, že by sme sa mali presunúť niekde, kde by sme mali nejaké menšie súkromie." Caroline povedala a pozrela sa letmým pohľadom okolo seba, pretože nechcela aby niekto ich v tejto situácií vyrušoval.

Škola? To pre neho bolo miesto, kde trpel každú jednu minútu a odpočítaval, kedy bude konečne koniec. No v tejto chvíli na to nemusel ani len myslieť. Pretože prečo by sa mal nachádzať niekde v lavici, keď jeho srdce mu nahováralo to aby bol veľkým hrdinom a hľadal podstatu niekde úplne inde. No presne tak. Stiles sa v tejto chvíli nenachádzal v škole ale v meste dokonca na policajnej stanici, pretože potreboval niečo odcovi povedať. Podľa neho to bolo dostatočne dôležité na to, aby ho zobral predčasne. Musel to predsa len skúsiť, povedať mu dôvod prečo sa v meste dnes presne to čo sa deje. Mal na to svoju teóriu, ktorá musela byť správna! Žiadna invázia votrelcov, ktorá sa dostala do hláv obyčajných ľudí a následne v nich vzbudzovali zvláštne myšlienky to rozhodne nie.
Stilesa ale niekto predbehol a on sa mohol len pozerať na to ako do miestnosti vošla blondína v spoločnosti šerifa. Sedel pred jeho kanceláriou otočený tak, že jeho telo bolo vykrutene do rôznych uhlov a hlava mu kmytala z jedného miesta na miesto. Dokonca aj ľudia, ktorí mali možnosť ho pozorovať sa tomu následne zasmiali. No on potreboval vedieť a počuť každé jedno slovo, možno by to mohol byť kúsok jeho ďalšej skladačky.

Caroline vystihla ten správny moment. V okamihu kedy sa dostala do kancelárie v ktorej sa nachádzala len so šerifom, zatvorila dvere. Dokonca si kvôli svojej nepozornosti nevšimla, že sa vonku niekto nachádza. No v tejto chvíli jej záležalo len na tom, čo sa bude odohrávať vo vnútri.
" myslím si, že sa tu vyskytli v meste nejaké problémy." povedala Caroline pričom sidávala pozor aby nepovedala niečo priamo. Nechcela byť vystavená nejakým otázkam, ktoré by aj tak nemusela zodpovedať. prečo? pretože ona sama mala svoj plán a vedela, že šerif nieje žiadnym človekom, ktorý by patril do nadprirodzena.
" čo keby ste mi povedali všetko, čo viete? " prešla k nemu. Na tvári spočiatku nedala poznať takmer nič, žiadnu emóciu no následne sa mu pozrela do očí a ovplyvnila ho.
" chcem aby to ostalo len medzi nami. Dajte mi všetky podklady k prípadom, ktoré ste v tejto chvíli otvorili." povedala pričom nemal by byť žiaden problém z jeho strany.
" chcem aby ste zabudli na to, čo sa tu deje. A nechali ma pracovať, dakujem.." posadila sa za stôl a počkala na to, kedy jej dá všetky tie papiere.

nemal sa tam objaviť žiaden problém. predsa len ona bola upírom a šerif bol obyčajným človekom. bolo viac ako len pochopiteľné, že urobil presne to, čo od neho žiadala. dal jej všetky podklady a následne odišiel.
v momente kedy sa dvere otvorili a Stiles mal možnosť vidieť svojho otca takmer neváhal. postavil sa na nohy, stiahol ho k sebe jedným ťahom za ruku a bolo mu jedno, že sa na nich môže niekto pozerať. bolo to tak skoro vždy. alebo nie? v momente, kedy vedel, že sa stiles dostáva do takých situácií, kedy by ho mohol niekto vidieť tak neváha, nedokáže ho to zastaviť. to bol predsa len stiles. o tom nebolo najmenších pochýb.
,, čo to má byť oci? myslel som si, že vo svojej kancelárií nestrpíš niekoho osamote. a čo vlastne od teba chcela?" stiles sa dožadoval takmer okamžitej odpovede. chcel vedieť čo sa tam deje, prečo ju tam nechal len tak a prečo sa tvári ako keby sa nič nedialo. nedávalo mu to v jednom okamihu vôbec zmysel.
jeho otec sa na neho len pozrel, nepovedal nič a na miesto toho mu venoval len nechápavý pohľad. ,, deje sa s tebou niečo Stiles? si v poriadku? vyzeráš zvláštne.." pre jeho otca to bolo normálne ho takto vidieť. Stiles sa na neho pozrel, nechal ho prejsť okolo neho a sám sa rozhodol vkročiť dnu do kancelárie.

stiles bol človekom, ktorého nezastavil nik a nič. to, čo on si zobral do hlavy za tým si išiel. no bohužiaľ, že to tak nebolo aj to, čomu by sa mal venovať. a to práve škole do ktorej chodil často no nie na celé vyučovanie hodiny. no on mal na to vždy nejaké vysvetlenia. v tejto chvíli sa nachádzal na hodine dejepisu, pričom odpočítaval celé minúty do toho momentu, kedy bude môcť odísť. ved on mal oveľa, oveľa zaujímavejšie veci na práci ako sedieť v triede a sústreďovať sa na niečo, čo ho nikdy veľmi nebavilo.
,, hodina sa ešte len začala stiles..." počul ako sak nemu niekto prihovoril. možno to bolo vážne deprimujúce pozerať sa na niekoho ako bol stiles, ktorý vždy potreboval niečo robiť ako len tak sedí na stoličke a pozerá sa na hodinky. z toho dôvodu takmer okamžite vystrelil svoju ruku do vzduchu a následne sa vypýtal na toaletu. ked mu to učiteľ dovolil, vystrelil z triedy ako raketa pozerajúc sa okolo seba ako keby bol na úteku. a nebol? no ked si pred sebou niekoho všimol, samozrejme, že ho videl a nenarazil do neho na moment sa zastavil. ,, hľadáš niečo? niekoho? alebo tu len tak postávaš?.." bol to človek, ktorého ešte nevidel na škole. pomerne ho to zaujímalo.

V meste bola len chvíľu ale už vedela, že je čas ísť do toho pekla s názvom škola. Nikoho tam nepoznala a to bolo to čoho sa najviac bála. Nový ľudia, čo si o nej pomyslia ? Čo ak sa nezapáči ľuďom a bude tá nenávidená ? Dúfala však, že bude schopná nájsť si kamarátov ktorí ju nesklamú a budú držať s ňou.
Pred nejakou chvíľkou sa ešte nachádzala v riaditeľni kde dostala rozvrh, číslo a kód od skrinky a učebnice. Skrinku nebolo ťažké nájsť preto si do nej dala veci ktoré nepotrebovala. Teraz v ruke už len držala učebnicu na daný predmet a v druhej ruke rozvrh kde mala napísané číslo učebne v ktorej mala byť určitá hodina. Určite sa nejako extra neponáhľala, kto by sa predsa ponáhľal keď je to len blbá škola. Pomalým krokom chodila popri triedach a čítala ich čísla, ešte sa však nedostala ani ku triede kde má mať hodinu a už ju zastavil nejaký chalan. Pozrela na neho a jemne nadvihla jedno obočie.
"ochh....vlastne ano. Nemôžem nájsť túto triedu." Usmiala sa na neho a ukázala mu jej rozvrh. Dúfala, že bude vedieť kde to je a tým pádom jej pomôže

stiles mal možnosť pozrieť sa na papier, kde sa mali nachádzať rôzne informácie o tejto škole a taktiež aj rozvrh hodín. pozeral sa na hodinu, ktorú by mala mať v tejto chvíli, pričom sa jeho kútiky pier stočili do malého úsmevu. pretože práve to bola tá hodina z ktorej sa potreboval on na malý moment dostať.
,, hm.. nemyslím si, že by si tam chcela ísť.." povedal stiles a následne papier odovzdal dievčaťu, ktoré zjavne bolo v tejto škole rozhodne novým.
,, no ale ak máš rada matematiku, kde vážne nedáva nič zmysel. určite ti to rád ukážem.." ruky si dal do vreciek nohavíc. aj napriek tomu, že nemal pri sebe všetky svoje veci, pretože ich nechal v tej miestnosti vedel, že sa na nejaký ten čas bude musieť niekde zašiť. ,, no ak chceš spoznať toto mesto možno na začiatok túto školu mal by som menší plán, ale iba ak si trocha ochotná v prvý deň ísť za školu.." ak by to bol taký problém, určite by to nerobil ani on sám.

Zamyslela sa nad jeho návrhom...vlastne nemusela premýšľať dlho. Ihneď vedela aká bude jej odpoveď.
"že váhaš, aj tak sa mi tu nechce byt." potichu sa zasmiala a schovala si rozvrh do jedného zo zošitov.
"len si po ceste skočím dať veci do skrinky a môžeme niekam vyraziť....budem moc rada ak mi to tu ukážeš." bola tu prvý krát preto sa potešila tomu keď sa našiel niekto kto by jej to tu ochotne ukázal. A naviac nevyzeral ani nejako moc zle a nudne takže sa nemusela báť toho, že sa s ním po troch minútach bude nudiť.
"tak ideme ?" s úsmevom na perách ukázala na smer kde mala skrinku.

,, len mi povedz, čo by si chcela vidieť ako prvé? túto školu alebo ísť niekde rovno do mesta? mimochodom.. moje meno je Stiles, Stiles Stilinski.." povedal priateľským hlasom. aj napriek tomu, že by jej možno mohol veriť, tak to nikdy nerobil. nikdy nevedel jednoducho veriť ľudom.
,, je tu mnoho zaujímavých miest no možno by sme mohli ísť rovno do mesta. vedel by som si vymyslieť nejaké výhovorky na to, prečo sa nachádzam mimo triedy no možno by to bolo zbytočné.." povedal stiles a následne ukázal pohľadom na skrinky. on sám tam mal tak mnoho vecí, že sa niekedy bál toho, že by mohol vôbec pri otvorení očakávať nejakú spršku blbostí.
,, toto myslenie sa mi naozaj páči! " mal rád,ked sa človek nebál toho, niečo vyviesť. oh a koľko vecí mal už za sebou on sám! nedalo by sa to spočítať ani na dvoch rukách, kde na dvoch rukách, možno by sa to nedalo spočítať ani na dvojnásobných prstoch.

"och, moje meno je Stella, Stella Argent." Ihneď mu povedala jej meno keď už aj ona vedela jeho.
"škola síce vyzerá zaujímavo ale viem kde čo je takže by som rovno išla teda do toho mesta." usmiala sa a kráčala smerom ku jej skrinke ktorá bola ihneď pri nich na tej istej chodbe. Odomkli ju a vložila do nej učebnice ktoré mala v rukách. Vybrala si od tiaľ jej koženú bundu ktorú si dala na seba.
"Tak povedz mi jedného človeka ktorý by chcel byť v škole dobrovoľne." zasmiala sa pričom sa pozrela na neho. Zabuchla svoju skrinku a dala si ruky do vreciek.
"tak...ja môžem ísť, ty?" spytavo nadvihla obočie. Možno si predsa len aj on bude potrebovať vziať niečo zo skrinky

stiles sa v jednom momente zarazil, po tom ako otvoril dvere od východu, mal možnosť počuť to meno opäť. argent, argent, arget. bolo to meno, ktoré so sebou nieslo len problémy. samé problémy aj napriek tomu, že jeden z nich bol dokonca jeho kamarátkou. no aj napriek tomu to bolo meno, ktoré v sebe skrývalo silu.
,, prečo mám pocit, že sa čoskoro tvoj otec, strýko, dedo alebo neviem z akej strany vôbec pochádzaš vráti.." povedal stiles tichým hlasom pričom nechcel nič povedať, on sám nevedel ako je na tom. či pozná tie staré príbehy, či vie o tom kým v skutočnosti každý jeden argent bol. no aj napriek tomu nepovedal nič priamo, na miesto toho chcel vedieť či s tým príde ona sama alebo sa bude snažiť nejako zatlkať.
,, allison argent, hovorí ti niečo to meno? .." povedal tichým hlasom a ukázal pohľadom na svoje auto, ktorým by asi mali niekam zájsť.

"môj otec ? Poznáš Dereka Hale(a) ?" zasmiala sa nad tým a zakrútila hlavou. Možno ho pozná ale či vie aj o tom, že je vlkodlak to netušila. A taktiež, čo ak vedel o tom, že jej rodina je plná lovcov ? Znel tak ako keby niečo tušil no sama mu to samozrejme nechcela povedať. Nakoniec to možno výde na povrch.
"samozrejme, že poznám Allison. Je to moja sesternica." nadvihla jeden kútik úst a pozrela na jeho auto. Modrý jeep stal na parkovisku a hneď ho bolo vidieť medzi autami. Pomaly sa aj s ním rozišla ku autu na ktoré ukázal.

v momente, kedy povedala to meno, možno ak by mal stiles v ruke nejaký nápoj a napil by sa, určite by celá tekutina skončila dookola. ,, zvláštne, nikdy nehovoril o tom, že má... dcéru.." prišlo mu to v jednom momente pomerne vtipné. predstaviť si, že niekto ako derek by mohol byť otcom. niekto ako derek, ktorý sa v skutočnosti ako nejaký starší brat staral o scotta. ale otec? bolo to pomerne zvláštne pomyslenie.
,, oh takže potom si myslím, že poznám pomerne dobre vašu rodinu.." pozrel sa na ňu, venoval jej jeden úsmev, ktorý bol takmer od ucha k uchu a následne sa posadil na sedadlo jazdca. v hlave sa mu nachdázalo tak mnoho otázok o tom, kým v skutočnosti je no zjavne by to nebolo správne spýtať sa.

"och no ja a ani otec sme to donedávna nevedeli tiež....je naozaj zvláštne hovoriť mu otec keďže ho teoreticky vôbec nepoznám." zamyslela sa a tiež sa posadila do jeho auta až na to, že na miesto spolujazdca.
"ako presne poznáš moju rodinu ?" nadvihla obočie a zapla si pás. Pozorne sa na neho pozerala a čakala na to čo všetko bude vedieť. Predsa povedal, že veľa. Takže bude možno vedieť aj o veciach ktoré nik iný nevie.

" dalo by sa hovoriť dokonca o celej histórii no neviem do akej miery by som možno mal rozprávať." Stiles bol v tejto chvíli nadmieru opatrným. Predsa len nevedel čo môže povedať a čo zasa by si mal nechať skôr pre seba. Predsa len to bolo niečo, čo sa nehovorí iba tak na posedenie. Ako by aj mohol? Mal by sa na ňu pozrieť a povedať, že v skutočnosti jej otec je vlkodlakom, ktorý pomáhal Scotta i so zvládanim jeho schopností a on nie je tak celkom človekom ale v skutočnosti je no nemá žiadne zvláštne schopnosti len ho niečo v minulosti posadlo? To by si v Tom momente mohol rovno okolo svojho krku nasadiť slučku a skočiť.
" Hm.. čo vlastne všetko vieš o svojom otcovi? Sakra čo ak by sme ho volali menom na miesto toho, aby sme ho volali tvojim otcom? Vieš ako to myslím, čo ak by sme ho volali jednoducho Derek "

"moja rodina má zaujímavú a dlhú históriu."Pozrela sa na svoje nechty pričom sa pousmiala. Vyhrnula si rukávy na svojej koženej bunde pričom odhalila svoj náramok kde mala lúk a šíp. Už len to mohol vziať ako malú nápovedu o tom čo všetko by mohla vedieť. No zároveň aj ona chcela vedieť či nejako zareaguje alebo nebodaj sám začne tému.
"jasné jasné." prikývla pričom sa zasmiala a pohodlnejšie sa oprela.
"viem...niečo. No nie moc. Viem pár veci o jeho rodine a aký mal vzťah s mojou matkou. No nie je toho moc."