Herman Tomson

Herman osobne nebol veľkým nadšencom podobných udalostí. Rád bol stredobodom pozornosti, toto bral ako menšiu výzvu k tomu neskôr sa zahryznúť do nejakého krku a nakrmiť sa bez toho aby to niekto vôbec mohol vidieť. A aj keby to náhodou niekto napokon videl, bolo by mu to skutočne jedno.
No teraz to bolo o niečom inom. Herman si uvedomoval, že ak to takto bude pokračovať, ak sa bude zhovárať s týmto dievčaťom určite to nebude pre neho nič príjemné. Nemal veľa kamarátov, pretože takmer každý jeden skončil rovnako. Na liste mrtvych.

" nebojíš sa toho, že by som ti pošľapal po nohách? možno som len klamal a v skutočnosti neviem vôbec tancovať." povedal aj ked to nebola pravda. Roky, roky chodil na rôzne večierky ktoré boli pre tie najvyššie šľachty a takmer vždy bol tým človekom, ktorý vedel každého svojimi tanečnými schopnosťami okúzliť. Herman si mohol všimnúť ako sa ľudia okolo neho zabávajú a to ho tešilo, skutočne áno.

"a aj keby si nebol dobrý tanečníķ ako vieš, že ja tencovat viem ?" Nadvihla jedno obočie s úsmevom a započúvala sa do hudby. Tancovať vedela veľmi dobre. Chodila na tanečnú a vždy zahviezdila na rôznych podujatia. Dúfala, že dnes to nebude opakom a tento tanec si užije.
Prvé tóny novej piesne sa jej ihneď dostali do uší a ona ihneď vedela ako na to pôjde. Pristúpila bližšie ku nemu a usmiala sa.
"Dúfam, že vieš tango. Ja ho totiž to zbožnujem." Jednu ruku položím na tvoje rameno a druhú dvihnem na to aby si ju prijal.

Bol to pomerne risk pristúpiť na to. Pretože tango bolo niečo, čo ho pomerne často odzrkadľovalo. Iba jeden človek mohol byť ten, kto by viedol a on by nedovolil aby v tejto dvojici a ešte aj pred ľudmi to bola v jeho prípade žena. On vždy chcel byť ten, kto by robil ten závažný krok. A dievča pred ním sa muselo v tejto chvíli podriadiť. Nič iné jej predsa len neostávalo ak milovala tento tanec.
,, takže ak miluješ tango, myslím si, že sme na tej správnej vlne." povedal pričom Herman nadvihol jemne jeden kútik pier.

Potom sa započúval do hudby, zobral ju za ruku a druhou, ktorou ju obmotal okolo tela ju pritiahol prudšie k sebe. V jeho tvári to bolo priam dokonalo vidieť. Rodená dominancia, ktorá z neho sršala. Hudba sa niesla priestranstvom, niekoľko ľudí ich nasledovalo iní sa rozhodli pridať sa do zástupov k občerstveniu.

"to veľmi rada počujem." na perách sa jej usadil usmev. Nechala sa ku nemu pritiahnuť pričom sa vystrie v chrbáte a vezmem príležitosť vážne. Jej oči boli upriamene na neho a jej telo sa už vlnilo v rytme hudby. Každý jeden jej krok bol vedený ním a vôbec jej to nevadilo. Vždy musí byť v tanci ten čo vedieť a väčšinou je to muž.
"Páni, ide ti to." uznane prikývla a ďalej pokračovala v tanci. Keď pesnička skončí ostane stáť na mieste pričom sa jej znova na tvári objaví spokojný úsmev.
"nesklamal si tajomný. No aj tak by som stále chcela vedieť tvoje meno."

,, dakujem veľmi pekne. Myslím si, že tie slová by potešili každého jedného človeka." povedal pričom na tvári sa mu objavil úprimný úsmev. Nebolo to tak skoro, kedy samu na tvári objavil. Bol to už nejaký ten čas.
,, vážne ťa to meno musí zaujímať, keď to je už po druhýkrát, kedy si sa na neho spýtala." pozdvihol jemne obočie a potom sa pozrel opäť na jej masku. Chcel to ponechať v tejto situácií, kedy ani jeden o druhom nevie takmer nič. Okrem toho, že vie tancovať.
,, čo ak by sme to takto ponechali. Kedy nevieš moje meno, ani ja to tvoje. Tento deň je priam pre toto určený. No ale myslím si, že by si mala vedieť jednu vec." priblížil sa k nej bližšie a jemne cvakol zúbkami po tom ako ju pustil sa na ňu opäť pozrel. ,, nie som ten dobrý.."

Bola celkom nespokojná z toho, že sa znova jeho meno nedozvedela no rozhodla sa to už nechať tak. Predsa len keby chcel povie jej to sám. Avšak jeho posledná veta ju celkom záujme a ona sama sa potmehúcky usmeje.
"A odkiaľ berieš istotu, že ja som dobrá ?" jedno jej obočie vyšlo hore a v očiach sa jej zaiskrilo. Spomenula si na všetko čo kedy urobila. Na jej problémy so zákonom no taktiež aj na lovectvo a na to, že zabila.
"možno som horšia ako ty a toto je len maska ako som už hovorila." Jednou rukou mu prešla po hrudi pričom naklonila hlavu na stranu.
"mama ma vždy varovala pred zlými chlapmi. Ale ako sa hovorí....zakázané ovocie chutí najlepšie."

" bude to asi tým, že zlý chlapci dokážu k sebe pritiahnúť mnoho dievčat. A oni v nádeji čakajú, že možno niekedy príde ten čas, že budú to práve ony, kto ich zmení." Povedal herman s úsmevom na tvári a potom v momente, kedy sa dotkla jeho hrude jej chytil ruku a dal ju zo svojho tela preč.
" je to milé, že si myslíš, že si zlá. To hovoria takmer všetci ľudia v momente, kedy to potrebujú povedať." musel sa tomu napokon zasmiať. No po tom ho to prešlo a napokon sa vyrovnal a pozrel sa cez jej plece do predu. " takže si vyrastala s rodinou. Ako to je teraz? sú tu tiež? " chcel sa podvedome dozvedieť viac, nie mnoho len možno niečo.

Z chuti sa zasmiala na jeho poznámke o nemení zlých chlapcov na dobrých. Videla pár dievčat čo sa o to pokúšalo a aj tak ostali vždy samé a so zlomeným srdiečkom keďže si mysleli, že ich chalan naozaj miloval.
"život nie je rozprávka." dodala a sledovala ho.
"moja rodina ? Matka...tá si robí ako vždy čo chce a kde je môj otec netuším. Pravdepodobne niekde tu v meste keďže sa tu presťahoval, možno je tu dnes tiež." jemne mikla ramenami na znak toho, že sama nevie. Nemala potrebu hovoriť mu o celej svojej rodine. Načo tiež keď on jej nie je schopný prezradiť ani svoje meno.
"a čo tvoja rodina ?" zvedavo nadvihla jedno obočie hore. Viac bola skôr zvedavá ale na to či jej niečo o sebe bude chcieť prezradiť.

,, bolo by zbytočné vymýšľať si nejaké rozprávky alebo áno? presne tak, život nie je ako rozprávka." povedal Herman pričom si nevedel už ani len spomenúť na niečo podobné ako rodina. Boli to už celé roky, kedy na to nepomyslel a ani len nevedel, aké slová má nájsť k tomu, aby mohol odpovedať na jej otázku.
,, a nebojíš sa nachádzať v tomto meste takto sama? sama musíš vedieť, čo sa o tomto meste rozpráva. A určite to nie sú žiadne rozprávky, ktoré sa rozprávajú deťom na to, aby v noci nezaspali." musel sa tomu zasmiať, pretože aj on mal predstavovať toho veľkého bubáka, ktorý mal toto mesto pomaly ovplyvňovať. ,, takže takto. Pýtaš sa na moju rodinu a ako som povedal, nie som tem typ, ktorý by si vymýšľal nejaké rozprávky. Moji rodičia zomreli pred niekoľkými rokmi. Dokonca si nespomínam ani na ten moment, kedy som ich naposledy videl. Je to tak dávno." Potreboval v tejto chvíli možno panáka.

Páčila sa jej jeho úprimnosť. Nemal potrebu niečo tajiť alebo si niečo vymýšľať. Prečo tiež ? Aj tak by všetky lži vyšli raz na povrch.
"život máš taký ako si ho zariadiš." usmiala sa na svojej poznámke a porozhliadla sa okolo seba.
"videla som už toho celkom dosť takže ma nejaké príšerky o ktorých tu ľudia hovoria nevystrašia. Čo ty vieš, možno som jedna z nich." nevinne naklonila hlavu na stranu, chytila ho za ruku a ťahala naspäť k baru kde sa posadila na stoličku.
"celkom mi vysmädlo.....dám si vodku s džúsom." poviem čašníkovi a pozrie sa na neho s tým čo chce.

,, myslím si, že to možno nie je tak celkom pravda. Pretože môžeš sa snažiť ako len chceš a stačí jeden okamih a všetko sa to zmení. Možno to môžme pomenovať osudom. No nie je to tak celkom, že by človek mohol ovládnuť celý svoj život." on sám vedel o čom hovorí. Ved stačila jedna maličkosť a jeho život sa zmenil. Ale o tom nechcel hovoriť s nikým, bola to minulosť za ktorou nemal v pláne sa nejakým spôsobom obzerať.
,, takže mi chceš povedať, že pod tou pokrývkou alebo maskou sa skrýva skutočné monštrum?." zatváril sa mierne prekvapene. Vedel si to predstaviť, pretože už videl v živote mnoho ľudí v mnohých podobách. Ak sa to teda vôbec dalo nazývať ľuďmi. Ani on nebol dobrým, uvedomoval si to a nikdy to o sebe ani nehovoril.
,, povedal by som, že človek je taký akým chce byť no nie je to celkom tak, alebo áno?.." jemne nadvihol obočie a pozrel sa na čašníka, ktorý jej plnil jej požiadavky.

Alkohol, nemohol sa opiť tak ako to bolo počas toho, ako bol človekom. No aj tak si ho vedel vychutnávať. A to doslova do sýtosti. Pozrel sa na ten alkohol, ktorý mal v ponuke. Nebola to možno žiadna sláva no aj napriek tomu si vedel vybrať to, čo chce piť. ,, poprosím si whiskey. Ale nie jednu z tých lacných, ktoré dávate obyčajným ľudom. Dokážem rozpoznať ten rozdiel." tie klasické praktiky, ktoré sa robili mu niekedy spôsobovali mierne zakrivenie úsmevu. Po tom ako sa mu do ruky dostal pohárik s alkoholom pozrel sa na ňu a nadvihol ho jemne do úrovne očí. ,, na čo by si si chcela pripiť?."

"aj to je pravda. Stáva sa veľa okolností ktoré nám zmenia život." prikýla lebo vedela, že sa to stalo aj jej.
"možné je všetko." uškrnula sa. Predsa nevedel, že ona bola práve jedna z lovkyň.
"no....môžeme si pripiť na nás ?." Nadvihla obočie a zodvihol svoj pohár na prípitok. Predsa len ani jeden z nich nevedel, že ako dnešný deň dopadne. Možno pôjdu niekam spolu alebo sa viac už neuvidia.

,, na nás? " zatváril sa mierne prekvapene no aj napriek tomu potom štrngol so svojim pohárikom. Pozeral sa jej priamo do očí popri tom, ako sa napil z pohára a cítil ako mu alkohol prechádzal celým hrdlom. Bol to v skutku dobrý pocit.
,, tak na nás.." jeho hlas bol priamym. Nemal s tým ani len ten najmenší problém. Nikto nevedel čo sa stane o pár minút alebo o pár hodín. Možno nebude môcť ovládnuť svoje túžby a zahryzne sa do jej krku, bude sledovať ako padá k zemi a jej telo prestáva byť ľudským. Už len ako odpad, prázdna schránka, ktorú nikto nebude nikdy hľadať. Potreboval to, vedel že dnešný večer určite bude ešte tráviť v spoločnosti niekoho, kto mu týmto spôsobom pomôže.
,, a na tento deň, ktorý možno zmení mnoho. Kto vie." jedno menšie žmurknutie a následne pozretie sa okolo seba. Dokonca sa zdalo ako keby všetko uhaslo, celá tá nálada, ktorá tam panovala pomaly ochabovala.
,, myslím si, že je čas na to, aby som sa pobral dalej. Nemám rád sa zdržiavať na jednom mieste. Chceš sa pridať? možno ti niečo ukážem." bolo to jedno pozvanie, ktoré by mohla ukončiť. No aj napriek tomu dúfal, že pôjde.

S úsmevom si s ním pripila a exla obsah jej pohárika. Ostrý alkohol sa jej rozliala v hrdle nad čím sa ona ihneď musela usmiať. Zapila to ďžúsom a porozhliadla sa po ľuďoch. Už to tu určite nebolo tam pestré ako na začiatku. Už sa aj začalo stmievať a ľudia už boli skôr opitý ako tancovali. Vedela, že sa to tu už dlho neudrží no jeho ponuka ju ihneď zaujala. Usmiala sa a naklonila hlavu.
"myslím si, že sa táto ponuka nedá odmietnuť." Usmiala sa ešte viac a upravila si trochu vlasy. Dala si z hlavy dole kvetovú korunu a nasadila ju jemu.
"tak. Môžeme ísť." Prikývla a zoskočila zo stoličky. Sama sa rozišla nejakým smerom.

Herman vedel, kde by ju chcel zaviesť. Bolo mu to takmer okamžite isté. New Orleans poznal veľmi dobre, pretože to nebolo po prvýkrát, kedy sa tam nachádzal. Záležalo len na nej, či ho poznala alebo nie. Pretože ak áno, miesto si mohla vybrať ona sama. No pri pohľade na jej masku vedel, že ako prvé bude musieť navštíviť niečo, kde by sa mohla prípadne prezliecť a zmyť zo seba tú maškaru.
,, dobre ale mám podmienku. Chcem aby sme sa prv zastavili na mieste, kde by si mala možnosť vybrať si niečo iné ako toto.." nebolo to zlé, to nie ale určite sa to nehodilo na denný poriadok. On bol so sebou ako inak spokojný, pretože nemal na sebe nič, čo by potreboval zmeniť.

,, kedže tento karneval sa skončil, myslím si, že je čas na to aby sme to dali dole. Teda ty si to dáš dole." nechcel aby to nejako zle pochopila. Mnoho ľudí by to tak pochopiť mohli. Herman následne si dal ruku do vrecka a ukázal pred sebou.
,, popri tom ako budeme kráčať, povedz mi, aké je tvoje obľúbené mesto? " zaujímalo ho to, pretože on prešiel takmer celý svet. Bolo len málo miest, ktoré ešte osobne nenavštívil.

"v tom prípade poďme do hotela. Mám tam oblečenie a veci na odlíčenie." Prikývla a viedla ho smerom ku hotelu ktorý bol hneď tu takže to nebolo ďaleko.
"no moc som necestovala. Teda vôbec. Jedine mesta kde som bola sú Beacon Hills, Mystic Falls kde som vyrastala a teraz som prvý krát v New Orleans. Ale určite by som chcela cestovať po svete. Musí to byť naozaj zábava. usmiala sa na tej predstave a vošla do hotela kde bola ubytovaná. Videla ho až ku jej izbe ktorú následne odomkla a vošla dnu.
"poď ďalej. Chvíľku mi potrvá dať to dole." pozvala ho dnu a sama išla rovno do kúpeľne kde nechala otvorené dvere aby sa s ním poprípade mohla rozprávať. Ihneď sa postavila ku umývadle a začala si dávať dole makeup z tváre.

Herman neprotestoval aj napriek tomu, že mal iný nápad, kde by to mohla urobiť nebol proti. Nemal nič na práci takže menšia zastávka v hotelovej izbe určite nebola na školu. Cesta nebola dlhá, možno to trvalo desať minút možno menej. Počas toho bol takmer po celý ten čas ticho. Po tom ako vošli do hotela a on mal možnosť vidieť niektorých ľudí ako sa prechádzajú hore dole, ako vybavujú rôzne rezervácie a podobne, dokonca sa na jeho tvári objavil úsmev. Bolo to priam ideálne miesto na to, aby si potom našiel čas sem vybehnúť a zabaviť sa.

ked spoločne s ňou vošiel do hotelovej izby pozrel sa okolo seba. ,, no možno to mám rovnako až na to, že mám dalších stovky miest, ktoré som navštívil. Niekedy som skutočne miloval cestovanie. Ale domovom nemôžem teraz nazvať ani jedno možné miesto." herman ostal stáť na mieste dokonca podišiel k oknu a radšej sa venoval výhľadu ako keby si niekde sadol a čakal tak. ,, a prečo si doteraz nemala tú možnosť, cestovania? "

Pomaly si zmývala každý kúsok farby (make-upu) z tváre až to bola znova len ona. Vlasy si zviazala do copu a prešla do izby kde si z kufri vytiahla pár veci.
"keď som bývala v Mystic Falls nemala som za potrebu niekam ísť. Mala som tam kamarátov, rodinu....proste som sa tam cítila fajn. No ako som sa presťahovala do Beacon Hills dostala som veľa krát chuť len tak niekam ísť. No zatiaľ som nemala ešte nejakú príležitosť. Vlastne až dnes a to ísť tu na karneval... odmlčala sa a pozrela na neho.
"kde všade si bol?" chcela vedieť kam všade mal možnosť ísť. Určite má oproti nej záujmý život. Ona sa stále len musela zaoberať lovením nadprirodzena a vôbec si nemala čas užívať. Bola z toho celkom sklamaná. Určite by chcela cestovať a poznávať mieste. Možno sa jej to aj raz podarí.

" myslím si, že spomenúť tie veľké mestá nemusím. Bol som takmer všade. Pretože po tom ako som sa rozlúčil so svojou rodinou mi ani nič iné nezostávalo ako sa spoliehať sám na seba a na to, čo dokážem." povedal ako keby to bola normálna vec. No do detailov určite zachádzať nechcel. Bol dokonca rád, že touto otázkou mu odpovedala, pretože mal možnosť sa aspoň uistiť, že nie je upírom. predsa len, žiaden upír by nezostával len v jednom meste a ak by mal možnosť vypadnúť, určite by to už dávno urobil. Aspoň tak to bolo takmer v každom jednom prípade, kedy sa stretol s nejakým upírom.

,, čo si myslí rodina o tom, že si prišla práve do new Orleans? " herman sa zadíval do diaľky na to, ako sa niekoľko ľudí prechádzalo po ulici ešte stále v maskách. Nevyzeralo to už ako karneval ale ako menšie pozostatky po halloweene. Bolo to pre neho viac ako len komické, to musel teda uznať. Jednou rukou si jemne zašiel do vlasov. ,, No aj toto meisto má niečo do seba. či sa to jedná o pamiatky, ktoré sú tú pomernestaré a každá má nejaký príbeh alebo o to, že miesto niečo skrýva. O dalších mestách ako je beacon Hills a Mystic Falls ani len nehovorím. "

Vzala si nakoniec z kufra niečo na prezlečenie. Znova zaliezla do kúpeľne kde sa prezliekla a šaty hodila nakoniec do kufra. Ešte sa trochu upravila v zrkadle a otočila sa na neho.
"no...rodičia o tom nevedia... strýkovi som povedala, že idem s kamarátkou na prespávačku a to bolo všetko. Takže som tu vlastne natajmo." nevinne sa zasmiala nad svojím čino a prešla ku nemu. Tiež sa pozrela von z okna a sledovala okolie.
"na to, že tu bol práve karneval, to tu je celkom mŕtve." nadvihla jeden kútik úst do úsmevu.
"New orleans je určite krásne mesto. Len som tu ešte nič nevidela. Som tu prvý krát takže sa tu cítim ako ihla v kôpke sena." Pozrela na neho pričom sa oprela o stenu vedľa nej.

,, niekedy to nie je na škodu, urobiť to, čo človek chce a čo cíti." povedal bez toho aby sa na ňu pozeral. Ani to len nevedela, no mohla hovoriť aj z kúpelne a on by to počul dostatočne zreteľne. No nechcel sa nejako prezrádzať, sám by nejakú tému len tak nenačrtol, bolo by to hlúpe a určite by to neurobil žiaden človek, ktorý by patril k nadprirodzenu.
,, no a nebojíš sa toho, že skôr alebo neskôr ťa príde hľadať? nemyslím si, že sú to veci len na jeden deň.." pozrel sa na jej kufor v ktorom sa mohlo nachádzať niekoľko vecí a následne sa zasmial. Podobne cestoval aj on až na to, že v rôznych mestách mal rôzne byty. Takže niečo ako hotelová izba veľmi neprichádzala do úvahy. Chcel mať súkromie a toto mu určite za to nestálo.
,, ako sa tu vlastne býva? mám namysli. V hotelovej izbe. Ved to nemôže byť také pohodlné ako vo svojom alebo áno? ale zasa chápem, že dievča, ktoré zjavne utieklo z domu na nejaký čas, nebude mať pri sebe veľkú hotovosť." Dokonca sa musel zasmiať, pretože to mohlo vyzerať ako keby bol zlodejom a uisťoval sa, že akým je toto dievča cieľom.

Len tak stala na mieste zatiaľ čo jej oči putovali po izbe. Zastala pohľadom na svojom kufri a zamyslela sa.
"No je to možné. Pri mojom strýkovi nikdy nevieš. Možno už aj vie kde som alebo ma možno už hľadá. Preto sa tu nehodlám zdržovať dlho." Jemne prikývla a prešla ku jej kufru. Nahádzala do neho všetky svoje veci a zavrela ho. Nechala ho len tak na zemi pretože vedela, že keď sa vráti pôjde rovno preč. Možno sa vráti do Beacon Hills, možno pôjde znova do iného mesta.
"nebýva sa tu až tak zle. Síce sa tu nemôžem správať tak ako doma no je to tu fajn....presne tak. Nemám síce moc peňazí ale nepotrebujem nejaký luxus takže mi stačí aj takýto... obyčajný lacný hotel." z vešiak si vzala svoju koženú bundu. Mala v nej v tajnej kapsičke malý nôž ktorý mohla využiť pri náhodnou útoku či už od niekoho nadprirodzena alebo obyčajného človeka. Možno ho bude potrebovať aj proti tebe aj keď sa zatiaľ tak nezdáš. Možno nakoniec budeš ešte horší ako o sebe hovoríš. No možno nie, možno budeš ten dobrý...
"tak...vieš kam pôjdeme ?" nechala výber úplne na ňom. Predsa len on hovoril o tom, že chce ísť preč a ona sa ku nemu len pripojila takže sa ukáže kam ju zavedie.

" viem aké to je pred niekým utekať. Nie je to veľmi príjemné myslieť stále na to, či príde ten moment alebo nie. Kedy ti bude chrčat na krku a ty budeš vedieť že už nemá zmysel urobiť ten krok vpred." Aj on to poznal a veľmi dobre. Mal niekoľko konfliktov tak, ako s carodejnicami alebo so staršími upírmi. No možno to bolo tým, že Herman bol tým upírom ktorý robil rád nejaké problémy.
" Takže toto môže byť tvojím posledným dňom na tomto mieste však? " Zamyslel sa Herman. Ak napriek tomu že ju nepoznal nevedel akým človekom je alebo pred kým a čím uteká možno to bola menšia výzva aj pre neho samotného. Veď mohol aj on prechádzať tými zaujímavými miestami v meste. A tých poznal skutočne veľmi veľa.
" No tak to potom bude naozaj dlhý deň. Myslím si, že by si si mala obuť na nohy niečo pohodlné. Žiadne vražedné zbrane s ihlicami.." povedal s menším uskrnom. " Si hladná? "

"presne tak. Som tu dnes posledný krát. Je na čase sa posunúť ďalej. Ale domov sa nechystám. Chcem si ešte užiť nejakej tej voľnosti." zamyslela sa nad tým kam by išla. Možno iné mesto alebo len na iné miesto v tomto meste.
Pohľad jej skĺzol na jej nohy ktoré ešte na sebe nemali žiadnu obuv. Momentálne bola rada za to, že si vzala na seba aj pár pevnej obuvi. Mala ich odložené pri stene preto ku nim prešla a obula si ich.
"no trošku aj áno. Vieš o nejakom mieste kde sa dá dobre najesť ?" Dala si ruky do kapies na bunde a spytavo na neho hľadela. Chcela vedieť kam ju vezme. Vôbec nepotrebuje ísť na nejaké drahé miesto. Stačí jej len obyčajný hamburger z McDonald's.