Stella Argent

Vedela, že ak tam pôjde bude to mať svoje následky. Vedela, že keď ich chytia matka to už viac nebude tolerovať a pošle ju preč. No aj napriek tomu do toho išla. Urobila čo urobila a už len čakala na svoj trest. Tým trestom bolo presťahovanie sa do Beacon Hills. Nové Mesto, nová rodina, nový ľudia...všetko bolo pre ňu tak nové a neznáme. Bola zmätená zo všetkého tu. Voľný čas trávila zatoverna vo svojej izbe a von išla len preto lebo sa nudila až moc. Nebolo tomu inak ani teraz. V dome ktorý mal byť jej domov, miesto kde sa mala cítiť dobre a príjemné bol pre ňu cudzí. Necítila sa tam dobre a jediné čo si želala bolo aby sa mohla vrátiť späť za svojimi kamarátmi.
Neváhala ani sekundu a vyšla von. Porozhliadla sa po okolí až jej pohľad padol na neďaleký park. Od toho čo prišla do Beacon Hills v ňom bola už veľa krát no nikdy v ňom nikto nebol. Nechápala ako tam ľudia nemôžu chodiť. Predsa bolo vždy pekné počasie a tie detské preliezky vyzerali ešte v dobrom stave. Ani si neuvedomila ako a už stála pred jednou z húpačiek. Posadila sa na ňu a sledovala les ktorý bol neďaleko parku. Možno preto tu ľudia nechodia. Predsa len o Beacon Hills počula niečo od svojej rodiny. Hovorili jej o tom, že je celé mesto zaplnené nadprirodzenom. Stella sa ale nebála, nemala sa čoho báť. Sama zabila veľké množstvo nadprirodzena a kôli vlastnej bezpečnosti nosila pri sebe vždy menšiu dýku.

Theo sa v meste nachádzal už niekoľko dní. jeden krok za druhým robil tak opatrne ako sa len dalo len aby neprišli ľudia na to, čo v skutočnosti chystá. Mal plán, oh koľko plánov sa nachádzalo v jeho hlave no doposiaľ nikomu nepovedal, čo bol ten dôvod aby sa vrátil späť domov. Domov? bol to vážne stále jeho domov? so svojou rodinou a so sestrou sa nachádzal na tom mieste, boli šťastnou rodinou až do okamihu, kedy sa nestalo to strašné, čo ich postihlo. To niečo, pri čom musel Theo vyzerať ako sklamaný človek, ktorý si prešiel hotovým peklom. No bolo to tak aj v skutočnosti?

Theo sedel na jednej z lavičiek v parku pričom si uvedomoval, že naokolo sa nikto nenachádza. Zvláštne no aj tak mu to vyhovovalo. Možno sa už v meste nenachádzalo mnoho detí, ktoré by toto miesto vyhľadávalo. Alebo možno v meste boli o čosi lepšie miesta ako práve toto. No aj tak mu to nebránilo v tom aby sa posadil na lavičku, ktorá bola tmavej farby a nenalistoval niekoľko strán v knihe, ktorú momentálne čítal. Jednu nohu mal preloženú cez tú druhú, pričom si ju pridržiaval jednou rukou. No a v tej druhej mal práve tú knihu, ktorú mal rozčítanú. Bol to jeden z tých okamihov, kedy nemusel premýšľať nad tým ako sa tváriť alebo ako sa správať, to rozhodne nie. Nemal pri sebe žiadneho zo svojich "kamarátov" na ktorého by musel urobiť dojem.

Pomaly nohou prinútila húpačku ku pohybo no ona ihneď vydala nepríjemné zaškrípanie na nesúhlas s tým čo chcela Stella robiť. Stella sa nad tým iba jemne pousmiala no aj tak ju to neodradilo od toho aby pokračovala vo svojej aktivite. Porozhliadla sa po parku pričom si všímala čo všetko tu je. Tmavé lavičku stáli vedľa seba ako vojaci pričom z nich sršela opustenosť. Práve na nich sedávala veľa času s hlavou v oblakoch. Premýšľala nad tým čo asi robia jej najbližší ktorých musela opustiť. Jej pohľad putoval ďalej až zastal na mužskej postave ktorá sedela na lavičke. Poriadne si ťa prezrela a usúdila, že nemôžeš byť pre ňu hrozbou. Preto sa postavila a pomalým krokom sa dostala až ku lavičke kde sedel spomínaný
Prisadla si na druhý kraj lavičky bez toho aby sa opýtala či má voľné. Predsa len vedela, že je tento park vždy prázdny a stal by sa zázrak ak by tu boli try ľudské osoby naraz.
"tak predsa len tu niekto chodí." Vydýchla a pozrela na teba. Pohľad jej padol na knihu ktorú držíš v rukách.

Theo si uvedomil, že sa niekto posadil k nemu. Nie tak blízko aby sa cítil zvláštne, určite nie. No taktiež nie tak ďaleko aby si neuvedomoval to, že pri ňom sedí. Pozrel sa na ňu, nepoznal ju no jemu to vonkoncom nevadilo. Ked to bola ona, kto nadviazal konverzáciu, na jeho tvári sa objavil malý úsmev.
,, myslím si, že to je pokojné miesto. Mnoho ľudí si skôr vyberie miesto, kde by sa zabavilo s priateľmi a nie miesto, kde by sa na moment zastavila realita." Theo na malý moment položil knihu vedľa seba a pozrel sa do diaľky. Bola to pravda naokolo ani len živá bytosť čo bolo už od pohľadu pomerne zvláštne.

,, a nie je to niekedy fajn? len tak si nájsť to tiché miesto, kde by vás nikto nerušil a kde by ste nechali tie myšlienky len tak plynúť." povedal s úsmevom na perách pričom sa na ňu otočil a venoval jej malý úsmev. ,, mimochodom nestihol som sa ani len predstaviť. Moje meno je Theo.." ruku natiahol pred seba v priateľskom geste očakával, že urobí to isté a bude následne poznať aj jej meno.

Zamyslela sa nad tvojimi slovami. Predsa len si mal pravdu. Nie je nič zle na tom nájsť si miesto kde nik nechodí. Sama si toto miesto našla ako svoje útočisko. Buď trávila čas sedením na lavičkách alebo pod stromov. Vždy sa zabrala do myšlienok a strávila tu tak aj niekoľko hodín bez toho aby si to uvedomila.
Chvíľku nereaguje až to možno vyzerá, že ťa nepočúvala no nakoniec vystrie ruku a potrasie si s tou tvojou na znak privítania. "ja som Stella." Milo sa na neho usmiala a znova pozrela na knihu položenú vedľa neho.* "Čo čítaš Theo ?" Naklonila hlavu na stranu aby si prečítala názov knihy. S tvojím menom sa trochu pohrala na jazyku a dala na neho väčší dôraz. Znelo jej to meno totiž povedomé ako keby o ňom niekto niečo u nich doma hovoril no zahodila svoje myšlienky za hlavu a vrátila svoj pohľad naspäť do chlapcovej tváre.

Theo si zobral zasa knihu do ruky a ukázal jej ju. Bola to jedna z jeho obľúbených aj napriek tomu, že ju nikdy nedočítal dokonca. Len tá myšlienka, ktorá sa niesla ho nesmierne fascinovala.
,, pýcha a predsudok. Nikdy nechápem, ako sa vôbec niekto chce zbaviť týchto dvoch vlastností. Dokáže sa vôbec človek zmeniť? " zamyslel sa a pozrel sa na dievča, ktoré sa mu predstavilo. Musel jej venovať malý úsmev.

,, s radosťou ťa spoznávam Stella." s rukou jemne zatriasol a následne to bol práve on, kto tú svoju stiahol späť k telu. Toto miesto bolo tuším jedným z tých prvých, ktoré Theo vôbec objavil v tomto meste. Dokonca si spomína, že kedy bol malým chlapcom rád tu chodil so svojimi rodičmi s ktorými trávil voľný čas, s ktorými sa hrával rôzne hry a naháňačky. No čo tu bolo teraz? len opustené miesto, ktoré kričalo prázdnotou. ,, chodíš na toto miesto často? väčšina mladých ľudí rado strávi čas spoločne, so svojimi priateľmi alebo známymi alebo dokonca s rodinou." theo nemal doposiaľ žiadneho blízkeho človeka, no sám vedel, že ho ani len nepotreboval.

"Aj ja teba rada spoznávam Theo." Doplnila ešte a usmiala sa milo na neho. Nad jej slovami jej však padol úsmev z tváre. Iba sa zahľadela do lesa pred sebou a po chvíľke tichá prehovorila. "Nemám tu kamarátov a rodinu s ktorou by som chcela dobrovoľne tráviť čas. Vlastne...ja do tohto mesta nepatrím, som tu len kôli tomu, že musím...." Ešte chvíľku sa pozerala do prázdna až nakoniec pohľadla na knihu. Opatrne si ju od neho vzala do ruky a prešla po jej boku. "Nikdy som ju nečítala...vlastne som nikdy nečítala nič iné ako povinnú literatúru alebo zaujímavé články." Uchechtla sa a otvorila knihu na náhodnej strane. Prečítala si pár riadkov no zavrela ju a vrátila ju chlapcovi vedľa seba. "Nechodím tu často...len od doby čo som sa tu nasťahovala...ľudia nevidia krásu tohto miesta. Ten pokoj a čerstvý vzduch..." Uvedomila si, že mu neodpovedala na jeho otázku preto to urobila teraz. Určite by sa asi cítil divní keby sa jej to mal pýtať znova. "a ty ? Chodíš tu často ?" Jej pohľad spočinul na chlapcovej tvári ktorú si prezerala so záujmom.

Prekvapovalo ho, že toho vedela o sebe povedať hneď tak veľa no nebolo mu to na príťaž. Aspoň sa o nej vedel dozvedieť viac o tom, či je miestnou alebo nie určite príde čas aj na to, kedy mu povie, čo je v skutočnosti zač. Možno je človekom, obyčajným človekom ktorých bolo v meste dostatok. Alebo vlkodlakom kto by to mohol vedieť. No Theo určite nebude tým človekom, kto začne nejakú takú tému bolo by to predsa len veľmi riskantné.
" bol som tu už niekoľkokrát no nikdy som nemal možnosť sa tu s niekým pozhovárať. Samozrejme mal som možnosť vidieť tu aj nejakých ľudí, ktorý tu venčili svojich psov alebo sa bicyklovali alebo niečo podobné no s nikým som sa nerozprával. Dokonca mám pocit, že toto je jedno z tých najpokojnejších miest. No pred rokmi to tak nebolo." povedal mierne tajomne, že to mohlo vyzerať, že je miestnym. Narodil sa tu a žil tu niekoľko rokov no nepovažoval sa za miestneho človeka.

" je to niečo iné ako stredná škola alebo nie? tam sa všetko deje. Neprejde ani len jedna minúta bez toho aby som tam nevidel desiatky a desiatky ľudí." Theo jemne prevrátil očami aj napriek tomu, že to tak drasticky nevidel. Bola to len fráza, alebo len pohľad, ktorý jej venoval. " určite neprejde dlhý čas a ty si nájdeš mnoho priateľov, Stella. O tom nepochybujem." narovnal sa Theo a venoval jej jeden malý pohľad s malým úškrnom. Tváril sa ako keby na tom záležalo.

Usmiala sa na chlapca sediaceho vedľa nej. Ihneď jej bolo jasné, že je miestny. Nie ako ona. Ona sa cítila ako ihla v kôliie sena. A naviac. Toto mesto na ňu pôsobilo až moc nudné, nezáživné ako keby tu bolo všetko v najlepšom poriadku. Alebo to taktiež mohlo znamenať ticho pred búrkou. Vedela, že jej rodina chodí každý večer preč z domu. Možno si mysleli, že ich ona nevidí a nepočuje no na to sa až málo snažili. Vedela, že sa tu niečo deje no zatiaľ neprišla na to čo.
"Stredná škola je utrpenie. A je jedno na aku školu teda chodíš. Či tu alebo v inom meste. Stále je to o tom istom. To isté učivo, rovnako blbý učitelia....česť výnimkam. A o študentoch tam radšej ani nehovorím." Jemne zakrútila s pobavením hlavou a zahrizla si do spodnej pery. "A pre mňa ako nováčika v škole je to ešte ťažšie. Nie je dva krát príjemné počuť svoje meno z každej strany a vidieť ako na mňa každý zazerá." Našpulila pery a naklonila hlavu na stranu.
"Nemyslím si....aj keď...asi som si práve jedného našla." Žmurkla a milo sa usmiala na chlapca vedľa seba. Aj keď sa tu teraz takto zhovárajú a on jej príde celkom milý je jej jasné, že aj on ma nejake to tajomstvo.

Priateľ? Kamarát? To možno bolo silné slovo pre niekoho ako bol on sám. On sám sa snažil o to aby ho okolie vnímalo ako jedinca nie ako niekoho, kto by sa musel pozerať stále za seba a dúfať, že sa tam nachádza tá osoba za ktorú by v danom momente cítil zodpovednosť. Theo vedel, že mať niekoho za kamaráta znamená postarať sa o neho, dávať na neho pozor aby sa nedostal do nejakých problémov. Theo ale taký nebol, možno vyzeral ako človek, ktorý je milým a priateľským no v skutočnosti by bol ochotný toho človeka opustiť bez jediného slova. No mať nejakého priateľa skutočného priateľa ktorého by nechcel len využiť pre svoje dobro to z jeho strany neprichádzalo do úvahy. No bral to ako určitú hru, ktorú musí zvládnuť.

,, Každá jedna škola je ťažkou mám pocit. Ale niekedy to je aj tým, že sa tam nachádzajú ľudia, ktorý dokážu mnohým podkopnut nohy.." theo jej venoval jeden malý úsmev. Možno ho napokon potešil fakt, že za tento malý, krátky moment si u nej vybudoval určitú dôveru. Bolo to zvláštne pre niekoho ako bol práve on. On nemohol niekomu veriť pár minút po tom ako ho vlastne spozná. On nemohol niekomu veriť len tak, dokonca ani len nevedela čo vôbec bude môcť niekomu veriť.
Theo mal v pláne tento moment využiť. Chcel sa toho chopiť predsa len, možno v nej vzbudí pocit dôvery, dokonca pocit priateľstva, a v momente kedy príde na to či je niečím výnimočná, tak to jemne využije. " Takže chodíš alebo skôr budeš chodiť na miestnu školu? .."

"bola som tam už....5x asi." Jemne prikývnem s úsmevom na perách. Nebolo to zle ale takztiež som sa tam necítila najlepšie. No to ti vešať na nos nebudem.
"Ľudia sú svine. A nemenia sa. V tejto dobe nemôžeš nikomu veriť...nie je dobré sa niekomu zverovať...ba si myslieť, že každý môže byť tvoj kamarát." Zamyslela sa nad svojimi slovami až nakoniec zakrútila hlavou. Prehrabla si vlasy a kopla do kamienka pri jej nohách.
"Theo....čo keby si mi to tu poukazoval ? Moja rodina nemá nejaký záujem o to a ja to tu vôbec nepoznám." Jemne do chlapca buchla ramenom s miernym úsmevom na perách. Naozaj by uvítala ak by jej to tu niekto poukazoval. Jediné čo vedela kde je je škola a obchod no bola si istá, že je tu veľa zaujímavých miest. Len sa ku nim nemala ako dostať. No s jeho pomocou by to možno mohlo byť inak.

" niekedy mám pocit, že priateľstvo sa preceňuje. čo ak človek nepotrebuje nikoho na to, aby bol cieľavedomým jedincom?" povedal s malým úsmevom. Pozrel sa pred seba a potom zasa na ňu. Možno na tomto mieste nebol už nejaký ten čas ale nejaké tie základy stále ovládal.
" hovoril som ti už, že v tomto meste sa nachádzam len niekoľko dní? nie som jeden z tých, kto by ti to tu mal možno ukazovať no nevidím v tom žiaden problém. Možno toto mesto budeme objavovať postupne, spoločne. čo ty na to? " Theo sa postavil a počkal na to, či urobí to isté, knihu si dal opatrne do čiernej bundy, ktorú mal na sebe a potom sa sústredil na svoju spoločnosť.

" možno by bolo zaujímavé prejsť si mesto, nejaké miesta a potom. To najviac zaujímavé v tomto meste." povedal pričom v jeho očiach sa objavili malé iskričky. Boli to tie iskričky, ktoré mal v momente, kedy ho niečo na nejaký čas zaujalo. Nebolo pochýb, že okolité lesy v meste boli krásnymi a dokonca aj tajomnými. Nachádzalo sa tam mnoho miest, ktoré zívali temnotou a jemu sa to páčilo. pretože rovnaká temnota sa nachádzala aj v jeho srdci, o tom nebolo vonkoncom pochýb.
" takže, pôjdeme? " Ruky si dal do vreciek a bol to práve on, kto urobil ten jeden zásadný krok vpred. Rozhodol sa ísť, pomalým krokom aby sa ona sama rozhodla či pôjde v jeho spoločnosti alebo nie. Mohol byť sériovým vrahom a ona len ďalšou obeťou, stať sa mohlo čokoľvek.

"Verím, že budeš super sprievodca." Usmiala sa na neho a počúvala jeho slová ktoré ju ihneď nabudili na to aby nasledovala tvoje kroky. Chcela istiť o tomto meste toho najviac a od koho iného ako od ľudí čo tu žijú ? Možno ju nakoniec aj ty sám zavedieš ku tajomstvám ktoré sa tu tak dobre skrívaju. Predsa len nie je normálne aby mesto vládlo takým pokojom keď je na 100% isté, že sa tu premáva desiatka nadprirodzených bytosti.
Na tvoju otázku odpovedala rýchlym postavením sa a prikývnutím. Netrebalo jej dva krát hovoriť. Ihneď sa postavila vedľa teba pričom si dal vlasy za ucho aby jej nelietali popred tvár a napodobnila tvoje gesto s tým, že si schovala ruky do svojej koženej bundy. Nadýchla sa toho skvelého čerstvého vzduchu nad čím sa jej na perách rozlial spokojný úsmev a dávala si pozor na to aby nekráčala moc pomaly.
"Tak Theo. Aké miesto mi ukážeš ako prvé ?" Pozrela do tvojej tváre a snažila sa vyčítať z
nej nejakú emóciu. Všimla si, že pri tebe je ťažké vedieť čo svojím úsmevom myslíš. Vyzerá síce sladko a nevinne no práve takýto postoj býva väčšinou presným opakom. Stella dobre vedela o čom hovorí. Poznala ľudí ktorý sa hrali na jej kamarátov ale akonáhle mali prečo boli ochotný ju aj na mieste zabiť. Možno aj preto si dáva odstup od ľudí.

" myslím si, že by nebolo správne ak by som ti ako prvé ukázal školu, určite ju už poznáš. No čo ak by sme sa presmerovali do miestnej knižnice? v ktorej nájdeš takmer všetko." povedal mierne záhadne a nasledoval vpred. Mesto poznal, veľmi dobre ale ak by sa mal prirovnať k nejakým sprievodcom? to bolo veľmi silné presvedčenie. No toto dievča, ktoré kráčalo vedľa neho nevyzeralo ako dievča, ktoré by mohlo niekomu ublížiť.
" ľudia sa tam chodia stretávať. Je to jedno z tých miest, kde sa nadväzujú nové kamarátstva. No alebo ak nebudeš vedieť rady s učením, tak je tam mnoho mnoho zaujímavých kníh." možno on sám nevyzeral ako človek, ktorý by preferoval knihy. No vážne tam boli aj zaujímavé kúsky.

" neviem ako si na tom časovo v dnešný deň. Mám na mysli to, či sa ponáhľaš domov a prejdeme si len jedno miesto alebo budeme mať čas aj na viac." na jeho tvári sa objavil malý úsmev. Bolo tak ľahké pre neho niečo predstierať. Ako keby sa s tým narodil. No on určite nebol tým milým človekom ako vyzerá. V očiach mal niečo, čo dávalo ľudom pocit toho, že je dobrým človekom no on sám si uvedomoval, že to je len lož. Ako by aj nemohla, keď dokázal zabiť vlastnú sestru no o tom predsa nikto nevedel a vedieť ani len nebude. Dokáže si podmaniť mnoho ľudí a v tejto chvíli to bude rovnaké.

Pozorne ho počúvala bez toho by mu čo len raz skočila do reči. Jediný náznak jej odpovede bolo jemne prikývnutie. Celý čas držala krok s tym jeho.
"Mám času viac než sa zdá. A áno, školu už poznám." informovala ho pričom sa pozrela to jeho tváre. Nevedela sama čo si ma o ňom myslieť. Vyzeral byť milý a normálny chalan no ako sa hovorí nesúdi knihu podľa obalu. To isté platilo aj o nej. Tiež nebola taká ako sa zdá. Tiež mala veľa tajomstiev. No to všetko muselo ostať skrité. Tu sa musí tváriť ako normálna študentka.
"knižnica....hovoríš o nej ako keby skrívala nejaké tajomstvo....povieš mi ho ?" Jemne sa pousmiala a nadvihla obočie. Predsa len sa musí dozvedieť čo najviac o tomto meste. A hlavne o veciach ktoré si normálny ľudia nevšímajú. Tie musí zistiť ako prvé.

" myslím si, že každá jedna kniha skrýva svoje tajomstvo. Ide len o to, či to človek chce vedieť alebo nie alebo či to ten človek hľadá alebo nie." keby len vedela, že sa tam určite nájde aj kniha o nadprirodzenom svete, ktorá je možno mnohými ľudmi chápaná ako len výmysel. pár riadkov napísaných bláznom pre deti, ktoré sa majú pred spaním báť. No on to rozhodne videl inak, predsa len bol jeden z tých, ktorého sa nadprirodzeno týkalo.
" hmm.. si milovníkom kníh? ak áno aké sú tvoje obľúbené? len prosím nepovedz mi, že si jedna z tých, kto čaká na princa na bielom koni." Theo sa musel zasmiať pretože mnoho dievčat v tom veku bolo takých, ktoré čítali len romantické knihy o láske, ktoré on nikdy nebral v úvahu. Pretože pre neho to boli len určité výmysly, ktoré ani nemal potrebu zažiť. Láska pre neho v tejto chvíli nehrala takmer žiadnu rolu, nepotreboval ju a možno ju nikdy ani potrebovať nebude.
" ale mám pocit, že celé mesto má svoje tajomnstvá." povedal tichým hlasom pričom kráčal dnu až pred mohutnú budovu, ktorá patrila práve knižnici.

"Obľúbená kniha ? To sa snáď ani nedá povedať. Prečítala som ich už kopu no každá jedna z nich mala niečo do seba. Každá jedna z nich mala dej ktorý má upútal na pokračovanie v čítaní. Čítam veľa kníh a množstvo štýlov....čítala som aj pár romantických kníh no ja sama si na romantiku moc nepotrpím. Všetko sú to len výmysly ktoré sa nikdy nestanú preto ani nesnívam o princovi na bielom koni ako si povedal....nikedy je potrebné vedieť oddeliť fantáziu od reality aj keď práve realita je tá krutá." Všetko povedala tak rýchlo až bola sama sebou prekvapená. Nemyslela si, že by mala na srdci toľko slov o knihách no ukázalo sa, že ma. Keď už stáli pred veľkou nudou ihneď si ju prezrela. Vyzerala ako každá iná obyčajná knižnica no už len tvoje slová jej hovorili, že nebude práve taká obyčajná ako sa zdá.
"Každý z nás má tajomstvá no niekedy je lepšie keď aj ostanú ako tajomstvá." prešla rukou po drevených dverách a pozrela na teba.
"ideme dnu?" milo sa usmiala a otvorila dvere.

„ potom by to už neboli tajomstvá ale len reči, ktoré by sa šírili oveľa rýchlejšie ako by si to možno človek prial.“ Na jeho tvári sa objavil malý úsmev, v tomto okamihu mala pravdu. Pretože tajomstvá by mali ostať tajomstvami. No on určite nebol jeden z tých, kto by skákal z jedného miesta na druhé a vykrikoval to, čo sa v ňom skrýva. No to určite nie. On bol skôr tým typom, ktorý všetko skrýval tak pečlivo, že niekedy aj on zabúdal, čo je pravda a čo zasa nie.
Po tom ako sa rozhodol jej pomôcť otvoriť dvere, mal možnosť sa pozrieť okolo seba. Na ľudí, ktorí zjavne mali rovnaké zmýšľanie ako oni. Rovnaký nápad, kedy sa rozhodli na malý okamih vypnúť a zavítať do knižnice.
„ niekedy som aj ja bol takým, kto čítal veľa. Vážne veľa. No teraz mám dokonca pocit, že realita je oveľa oveľa zaujímavejšia.“ A bolo to tak, tak mnoho vecí zažil poslednú dobu, že dokonca mal pocit, že ani len tá najlepšie napísaná kniha by na to určite nemala. A to Theo vôbec v myšlienkach nepreháňal.
„ nie je tu až tak veľa ľudí, no mne to určite vyhovuje..“ povedal a pozrel sa na Stellu pričom za nimi zatvoril mohutné, veľké dvere.

Ako si mi pomohol otvoriť dvere ihneď som zacítila tú vôňu kníh ktorá sa niesla cez celú miestnosť možno aj budovu. Prešla som o niečo ďalej aby sme nestali medzi dverami a nepúšťali dnu chladný vzduch. V miestnosti bolo o dosť teplejšie ako vnútri preto som si rozopla bundu a pozrela na teba.
"Realita je síce zaujímavá no niekedy až moc. Preto sa snažím vyventilovať zmiešané pocity aspoň pri čítaní knihy. Dokáže to skvelo prečistiť myseľ a nabrať novú energiu....teda aspoň pre mňa." jemne sa pousmejem a vrátim pohľad na vysoké police. Ihneď pristúpim ku jednej z nich a prejdem po nej bruškami prstov. Naklonim hlavu jemne na stranu a sledujem názvy kníh až pomaly postupujem ku konci.
"máš nejaké odporúčanie na knihu odtiaľto ?" pohľad s kníh neodvrátim. Hovorím ku tebe lebo viem, že si blízko. Je mi jasné už teraz, že tu určite nájdem veľa zaujímavých veci. Či úž knihy ktoré v sebe skrívajú tajomstvá alebo len obyčajné knihy od známejších spisovateľov.

,, povedal by som, že toto sa stáva len málo ľudom. Niekedy mám pocit, že ľudia knihy vymieňajú za smsky." povedal s miernym úsmevom na perách. Predsa len aj on sa do tej skupiny niekedy radil n sám si to nechcel priznať. On sa vždy snažil nájsť iný spôsob na odreagovanie. V mnohých prípadoch to bola aj prechádzka v lese alebo dokonca beh v podobe vlka. Nedokázalo to mnoho vlkodlakov a on si to veľmi dobre uvedomoval. Možno to bolo aj niečo, na čo bol vážne hrdým človekom.
,, ja používam rôzne metody na to, aby som sa odreagoval. Niekedy mám pocit, že tie emócie sa vo mne búria a ja potrebujem nájsť spôsob ako z toho vyviaznuť. No v týchto prípadoch by mi knihy určite nepomohli." prešiel po jednej končekmi prstov a potom jej opäť venoval svoj pohľad.

,, čo ťa vie priviesť na iné myšlienky? myslím aký typ kníh. Pretože ak by si hľadala niečo kde sa dvaja ľudia zamilujú v prvej kapitole a kniha by bola o tom ako spoločne sa snažia vychádzať a vychovávať svoje deti. Tak s tým by som ti asi veľmi nepomohol a neporadil." láska. To rozhodne nebolo niečo, čo by zaujalo niekoho ako bol Theo.