Caroline Forbes apartment

Bolo by hlúpe, aby sa urazila za niečo takéto. Ona sama si nevedela predstaviť samú seba stáť pred sebou a dokonca počúvať sa v tom najväčšom zápale v akom vážne niekedy dokázala byť.
,, neboj sa, pôjdem na to pomaly. Jeden krok za druhým. Sama si uvedomujem, že niekedy viem byť otravným človekom. Teda mám na mysli upírom. Môžeš byť rád za to, že si ma nemohol spoznať ako človeka.“ Ona sama v momente, kedy si uvedomila, akým človekom kedysi bola, cítila ako sa na jej tele objavila husia koža.
,, samozrejme, môžeme ísť a možno mi potom o tom aj povieš. Predsa len máme dostatok času.“ Na jej tvári sa objavoval úsmev pričom ukázala priamo rukou pred seba. Netrvalo to dlho, dalo by sa to rátať dokonca na niekoľko len minút. Caroline vyšla niekoľko schodov do prvého poschodia a následne sa pozrela na Enza.
,, nie je to ešte ono no aj napriek tomu, to mám neskutočne rada!“ na jej tvári sa objavoval malý, nevinný úsmev počas toho, ako otvárala dvere do priestranného bytu. Nábytok bol ladený do čierno bielej farby. Chcela sa sústrediť skôr na moderný štýl, na rozdiel od domu, v ktorom sa nachádza napríklad Klaus so svojou rodinou. Caroline sa následne opäť pozrela na Enza. ,, cíť sa tu ako doma.“

Vošiel dnu. "Ďakujem." Povie jej. Keď bol u Car doma tak si to tu obzeral. Mala to tu celkom pekné ale je vkus to nebolo. Ale aj tak ju pochválil. "Máš to tu pekné." Povie jej a pousmeje sa trochu. Potom sa len na ňu pozrel a pokrútil hlavou. "Až tak pomaly zase nemusíš. Prestaň to neni pravda. Ty nie si otravná ani trochu. Prečo mám byť rád že som ťa nespoznal ako človeka?" Opýtal sa jej prekvapene. Toto ho vážne prekvapilo. Netušil prečo to povedala. Veď to nemôže byť až taká veľká zmena čo sa týka povahy. Nad tým či jej to možno povie mykne plecami. "Viem že čas máme veľa ale ešte porozmýšľam či ti to poviem." Povie jej a žmurkne na ňu a pousmeje sa. Nieže by jej to nechcel povedať ale išlo skôr o to že nechcel o tom hovoriť. Ale keď ona do neho stále rýpala tak nad tým rozmýšľal. "Jasne chápem a ako dlho si tu vlastne?" Opýtal sa jej. Už nevedel či sa jej to pýtal alebo nie. Ak ano tak nevadí ak nie tak sa aspoň niečo nové dozvie.

" dakujem ti veľmi pekne, nebudem klamať. Som rada, ked tu niekto príde a páči sa mu to.." povedala Caroline s úsmevom na tvári a potom sa ona sama posadila na svetlý gauč, ktorý bol pred ňou. Opatrne si preložila jednu nôžku cez tú druhú pričom svojim pohľadom opäť prešla k nemu. " pretože to hovorím takmer každému. Pretože čím dlhšie som upírom a taktiež matkou aj ked.." Caroline vedela, že nikdy nenahradí ich biologickú matku no aj napriek tomu nemohol tvrdiť, že ich matkou nie je. bolel ju každý jeden okamih, kedy videla na ich tvárach sklamaný výraz nehovoriac o tom, ako sa stávala ochranárskou v momente, kedy išlo o ich bezpečnosť.
" nesprávala som sa veľmi ukážovo. Bolo to ako keby som až po tom ako som sa stala upírom prišla na to, akým človekom chcem vlastne byť. no a čo sa jedná toho, ako dlho sa nachádzam už v meste. Nie je to veľmi dlho, možno niekoľko týždňov.." povedala Caroline a dúfala, že na podrobnosti sa jej pýtať aj tak Enzo napokon nebude.

"Za máličko. Nemusíš ďakovať. To chápem. To by nebolo nepríjemné ak by sem niekto prišiel a nepáčilo sa mu tu." Povedal jej s úsmevom. Ani jemu by sa to nepáčilo ak by niekto prišiel k nemu a povedal by že sa mu u neho nepáči. Keď videl ako si Car sadla tak si sadol aj on a pozrel sa na ňu a usmial sa na ňu. "Jasné chápem. Aj keď čo?" Opýtal sa jej lebo ho to celkom zaujalo čo chcela povedať ale nedokončila to. A preto čakal či to dokončí alebo nie. Lenže videl že Car nemá v úmysle to dokončiť a tak to nechal tak. A radšej sa venoval tomu čo hovorila. "A ako si sa prosím ťa chovala pred tým než si sa stala upírom?" Opýtal sa jej lebo ho to veľmi zaujímalo. Nevedel si predstaviť Car že by sa chovala inak ako sa chová teraz. Potom mu ale povedala ako dlho už tu je. A prekvapilo ho to že je tu len pár týždňov a už to tu tak dobre pozná. "A to si za ten krátky čas s stihla spoznať celé mesto a aj ľudí čo sú tu?" Opýtal sa jej. Uvedomoval si že má veľa otázok ale keď jeho to všetko zaujímalo a chcel by to rád vedieť.

,, nebola som ukážkovým človekom. Dalo by sa hovoriť o tom, že som myslela len na seba a nemyslela som na ľudí okolo seba. Nemyslela som na svojich priateľov, dokonca rodinu som brala ako samozrejmosť. Bol to ten dokonalý prípad toho, kedy som bola hlúpou teenegerkou, ktorá chcela len vyhrať mestskú súťaž krásy, pretože som si myslela, že to je to najdôležitejšie." Na jej tvári sa objavil úsmev. Tak široký, že dokonca sa na povrch objavili aj jej biele zúbky, ktoré boli dokonalosťou. Caroline sa nad tým musela len smiať, lebo ak by sa človek pozrel na ňu teraz, je hotovým opakom.
,, Enzo, nie je to po prvýkrát, kedy som navštívila new orleans. Prvýkrát to bolo v momente, kedy boli dievčatá šte malé, kedy mal Stefan problémy." Caroline nevedela, či mu má povedať svoj doterajší príbeh alebo nie, no napokon sa predsa len niečo rozhodla povedať.
,, dalo by sa hovoriť o spojení medzi mnou a medzi rodinou Mikaelson. Je to už niekoľkoročná záležitosť. A mimochodom dáš si niečo? na pitie? " ona si vždy potrpela na to, aby bola dobrým hosťujúcim. Nechcela aby mu niečo chýbalo.

Počúval ju a len nad tým pokrútil hlavou. "Tak tomu sa ťažko verí. Ale keď hovoríš že to tak bolo tak to tak bolo." Povie a mykne nad tým plecami. Pretože tomu nemohol uveriť že bola taká že ju nič nezaujímalo a teraz je takáto. Veď človek sa tak rýchlo nedokáže zmeniť či? Nakoniec to ale nechal tak. Potom ju ale znova počúval. "Jaj tak takže toto mesto neni pre teba nové. Už ho poznáš čo? Aké dievčatá? A aké mal Stefan problémy?" Opýtal sa jej pretože ho to zaujímalo. Dúfal že mu to povie pretože ho to veľmi zaujímalo. Najviac ho ale prekvapilo keď je nejako spojená s Mikaelsonovcami. "Čože o čom to hovoríš? Aké spojenie?" Opýtal sa jej a nechápal ako mohla byť s nimi spojená. Ako sa mohla spojiť s niekym ako boli oni. Hneď ho napadlo či neni taká ako sú oni. Tak to aby bol v pozore a dával si pozor na ústa čo povie aby to hneď nevyzvonila Klausovi alebo niekomu inému. Ako jej môže teraz veriť. Preto keď sa ho opýtala či si niečo nedá na pitie tak pokrúti hlavou. "Nie ďakujem. Asi by som mal isť." Povie si viac menej sám pre seba a pozrel sa na ňu.

„ čo sa s tebou deje Enzo, veď si o tom vedel..“ povedala Caroline pričom nevedela, či si na to len nespomína, alebo to je fakt, kedy si nespomína na to, čo sa za posledné roky v skutočnosti udialo.
„ Mám predsa na mysli moje dcéry Enzo.“ Povedala Caroline tichým hlasom, pričom následne sa musela postaviť a pomalým krokom sa rozišla k oknu. Pozrela sa von, na ulicu pod budovou pričom sa na jej tvári objavil malý, nevinný úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, ktoré vedeli celú tvár dokonalo rozžiariť.
„ Stefana od momentu, kedy zomrel som nevidela. Bolo to nesmierne ťažké obdobie do momentu, kedy mi toto mesto nepomohlo prísť na nové myšlienky.“ Caroline v jednom momente popadol smútok, kedy musela na malý moment zatvoriť oči. Nechcela myslieť na to, čo sa stalo v minulosti. Nechcela nechať bolesť, aby prechádzala jej telom rovnakým spôsobom ako to bolo v minulosti. Caroline sa musela pozastaviť no potom sa pozrela na Enza. Ona sama chápala, že možno to bolo na jeden deň veľa. Caroline sa pootočila na malý moment na Enza, pričom jej bolo ľúto, že ich cesty sa majú tak rýchlo rozdeliť no bolo by nesprávne, ak by ho tu držala ešte dlhšie.
„ sľúb mi jedno Enzo, budeš si dávať pozor. Pretože v tomto meste sa v poslednej dobe deje mnoho zlých vecí..“ Caroline cítila ako sa v nej hromadí strach pričom ukázala na dvere a bola ochotná ho aspoň odprevadiť. „ dúfam, že sa ešte stretneme..“

"Prepáč Car dala si veľa informácií a to sa nedá všetko naraz zapamätať. Tak sa prosím nehnevaj." Pousmeje sa a potom prišiel k nej a jemne ju objal. Potom sa od nej odtiahol a počúval ju čo hovorila. "Ano už si spomínam. Vravím veľa informácií a nedá sa to všetko zapamätať." Usmeje sa na ňu a keď videl ako išla k oknu tak ju len mlčky sledovala. Teraz bol radšej ticho nechcel to pokaziť a nechcel ju nahnevať a tak ju len sledoval. "Jasné chápem a mrzí ma to čo sa stalo. Ale život predsa ide ďalej a nemôžeš sa stále užierať s tým. A preto som rád že ti toto mesto pomohlo prísť na iné myšlienky." Pousmeje sa a stále sa na ňu díval. Keď sa na neho pozrela tak sa usmial aby sa netrápila kvôli tomu čo sa stalo. Ona mu začala hovoriť aby jej sľúbil že si dá pozor a ostatné veci ako keby si on pozor nedával. "Neboj sa budem si dávať pozor. A čo sa tu deje?" Opýtal sa jej lebo ho to zaujalo a potom prikývol. "Ano stretneme sa. Ale ak chceš môžem tu ostať. Veď ja sa nikam nenáhlim a vlastne ani nemám kam ísť. Len som si myslel že chceš byť sama to je všetko." Povie jej a potom mykne plecami a znova príde k nej a objíme ju.

,, je to moja chyba Enzo poznáš ma, za tie roky som sa takmer vôbec nezmenila no a stále sa snažím povedať čo najviac vecí naraz." Povedala s úsmevom Caroline a posadila sa na pohovku. Jednu nôžku si prehodila cez tú druhú a venovala mu jeden malý pohľad. Ako by asi reagoval ak by mu pvoedala, že sa za ten čas posunula ďalej a je skutočne šťastná? no nechcela ho vystaviť nejakému nebezpečenstvu. Už tak mala pocit, že v momente, kedy vošiel do jej apartmánu o pár hodín bude o tom vedieť aj samotný Klaus. Ved mal všade naokolo mnoho ľudí, ktorí mu dávali informácie o všetkom, na čom mu skutočne záležalo. No a Klausovi rozhodne na Caroline záležalo, to jej dával dostatočne najavo.
Caroline sa musela pousmiať. ,, chcem aby si vedel, že tu budeš vždy vítaným. Možno to tak len pôsobí, pretože mám strach. V meste sa niečo deje a nikto nevie, ako to má vlastne zastaviť. Možno z toho dôvodu je teraz toto mesto úplne hore nohami. A ja sa bojím o dievčatá, že sa im niečo stane." povedala Caroline ustarostene. Na jej dcérkach jej neskutočne záležalo o tom nebolo pochýb. ,, a ty? prečo si sa napokon rozhodol prísť opäť do mesta? ak som sa na to samozrejme už nepýtala a ja si potom informácie nepamätám." povedala so smiechom.